Syndróm vyhorenia
V odbornej praxi, ale i v laickom prostredí sa často stretávame s pojmom syndróm vyhorenia.
Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie má syndróm vyhorenia tri základné charakteristiky. Prvé je emočné vyčerpanie, pre ktoré sú charakteristické negatívne emočné príznaky ako vyčerpanie, únava a depresia. Sprevádzané pocitmi, že vynaložené úsilie v živote a práci bolo zbytočné a neprináša očakávané efekty. Pocity bývajú spojené s frustráciou, smútkom a bezmocnosťou. Druhou charakteristikou je fyzická vyčerpanosť. Tá sa prejavuje celkovou únavou, poruchami spánku, či svalovým napätím. Poruchami trávenia, bolesťami hlavy a zhoršenou toleranciou námahy. Treťou charakteristikou je sociálne prežívanie. Pocit apatie, nechuť k práci, strata motivácie a zhoršenie vzťahov.
Syndróm vyhorenia neprichádza náhle, nejde teda o jednorazový atak.
Je to postupný a dlhodobý proces, ktorého výsledkom je menovaný syndróm vyhorenia. Má spravidla viaceré fázy. Začína sa nadmerným a dlhodobým množstvom pracovnej záťaže. Príčinou nebýva len množstvo prace a vysoké pracovní nasadenie, ale aj nereálne a prehnané nároky a očakávania. Zo strany zamestnávateľa i vlastného nositeľa. Väčšinou prestáva rešpektovať svoje potreby a prispôsobuje sa vzniknutej situácii.
V prvej fáze má človek svoje predstavy, ideály a silnú snahu.
Je ochotný a pripravený podávať vysoké výkony, často nad svoje možnosti. Nerozmýšľa nad širšími súvislosťami. Neposudzuje triezvo a reálne svoje možnosti a predpoklady. Prevažuje skôr nadšenie a motivácia. Prevažujú emócie nad rozumom.
V druhej fáze dochádza k stagnácii a postupnej frustrácii.
Veci sa nedaria, pracovné úlohy sú namáhavejšie. Nastáva neracionálne a chaotické správanie. To je fáza, kedy je potrebné zastaviť. Prerušiť pokračovanie procesu a zabrániť postupnému vzniku syndrómu z vyhorenia. Vyžaduje to vnútornú silu a individuálne rozhodnutie.
V tretej fáze dochádza k rozvoju syndrómu z vyhorenia v jeho typickom obraze.
Dochádza k úplnému vyčerpaniu, strate zmyslu práce a zrúteniu ideálov. Výsledkom je negativizmus, úplný nezáujem a strata motivácie. Niekedy úplná neschopnosť vykonávať prácu a činnosť.
Koho postihuje syndróm z vyhorenia ?
Môže postihnúť každého. Postihuje predovšetkým ľudí, na ktorých zamestnanie kladie vysoké pracovné, ale i osobnostné nároky. Sú to napríklad lekári, zdravotné sestry, učitelia, alebo právnici. Zameriavajú na služby klientom a pacientom. Snažia sa plniť ich očakávania a uspokojovať ich potreby. Zabúdajú pritom na svoje vlastné potreby. Často pracujú v zlých pracovných podmienkach. So zlým finančným ohodnotením a nízkou spoločenskou hodnotou. Ide o pracoviská s nedostatkom personálu, kde sa pracuje v časovom tlaku a v časovej tiesni. Dôležitým faktorom je strach a obava z úspešného výsledku. Z očakávania, ktoré kladie na nich okolie. Obavy z toho, či dosiahnu úspešný výsledok. To znamená spokojný pacient, vynikajúci študent, alebo profitujúci klient. To vytvára na jednotlivca silný tlak a silný pocit zodpovednosti. Silný pocit strachu z neúspechu a zo osobného zlyhania.
Dôležitou stránkou pri prevencii syndrómu z vyhorenia je pozitívny vplyv okolia.
Nadriadení a zamestnávatelia by si mali uvedomovať toto riziko. Mali by udržiavať rovnováhu medzi nárokmi a možnosťami zamestnanca. Tomu by mala zodpovedať rozumná a efektívna organizácia práce. Vytváranie priaznivých pracovných podmienok a obojstranne dobrá a korektná komunikácia. Reálne ciele a dobrá a efektívna organizácia a deľba práce. Človek nie je stroj ani robot.
